Lekárska obec sa nezhoduje v názore na užitočnosť a účinky homeopatie, no napriek tomu nevylučuje homeopatiu ako takú z medicíny. Jej miesto sa v celkovej sfére vedeckej a inštitucionálnej medicíny líši v závislosti od konkrétnej krajiny a jej socioekonomických možností.
Tak napríklad, v západnej Európe si homeopatia zachováva svoju popularitu, zatiaľčo v Spojených Štátoch jej prislúcha len okrajové miesto. V “krajinách tretieho sveta” je homeopatia preferovaným spôsobom liečby a častokrát je podporovaná aj Svetovou zdravotníckou organizáciou, pretože náklady na ňu sú v porovnaní s klasickou modernou medicínou podstatne nižšie. Je však potrebné rozlišovať medzi lekárom - homeopatom a homeopatom bez lekárskeho vzdelania. Odporúča sa dôverovať homeopatom s lekárskym vzdelaním, ktorí sú znalí celkovej fyziológie, etiológie a metód diagnostiky.
Všeobecne platí, že homeopatia predstavuje oblasť alternatívnej medicíny. Jej vznik sa datuje na koniec 18. storočia, konkrétne do roku 1796 a spája sa s menom nemeckého lekára Friedricha Samuela Hahnemanna. Ten formuloval jej základné princípy a zákony.
Zákon podobnosti
Prvým a hlavným princípom homeopatie znie: “similia similibus curentur”, voľný slovenský preklad by mohol znieť: “podobné (neduhy) majú byť liečené podobným”. V preklade do zrozumiteľnejšieho jazyka to znamená, že látka (substancia), ktorá zapríčiní určité symptómy u zdravého človeka, má slúžiť ako liečivo u pacienta s podobnými symptómami bez ohľadu na príčiny týchto symptómov. Tento princíp je známy aj pod označením “zákon podobnosti”. Hippokratovi, žijúcemu v 5. storočí pred našim letopočtom, možno pripísať tento zákon. Neskôr sa v dejinách medicíny znovuobjavil v spisoch a hypotézach Paracelsových.
“Minimálna dávka”
Druhým princípom, ktorý bezprostredne nadväzuje na predchádzajúci, je princíp riedenia a užívania účinnej látky. Homeopatia predpokladá, že spomínaná účinná látka potrebuje riediť a spracovávať prostredníctvom pridania vody, destilovanej vody alebo alkoholu, aby mohla slúžiť ako účinné liečivo.
Homeopatie a homeopatiká sa vyznačujú tým, že riedia látku, ktorú by vedecká farmakológia považovala za účinnú látku alebo dokonca za jed, s cieľom čo najviac znížiť koncentráciu tejto konkrétnej látky. Aby toho nebolo málo, homeopatia predpokladá, že čím viac konkrétnu látku rozriedia, tým väčšiu jej účinnú silu získajú. Oponenti a kritici sa preto odvracajú od metód homeopatie, pretože ako sa zdá, tento jej princíp ide proti všetkým zákonitostiam modernej vedeckej chémie.
Holizmus
Slovo holizmus označuje zameranie homeopatie, tá sa usiluje vnímať nielen fyzickú stránku pacienta, ale človeka ako celok. To znamená, celok zložený z fyzického tela, mysle a duše, pričom medzi týmito jednotlivými zložkami neexistujú jednoznačne rozlíšiteľné hranice.
Jedna zložka koexistuje, interaguje spolu s ostatnými a spolu vytvárajú funkčný celok. Alebo aj menej funkčný celok, ktorý potrebuje opätovne znovu nadobudnúť stratenú rovnováhu. S týmto celostným prístupom homeopatie súvisí aj jej ambícia pristupovať individuálne ku každému pacientovi, na základe celkového obrazu o jeho telesnom, emocionálnom a duševnom stave. Homeopatická liečba sa snaží prispôsobiť sa každému pacientovi individuálne.