Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) je psychologickým hitom posledných desaťročí. Za ten čas sme ju niekoľkokrát modifikovali vzhľadom na konkrétne potreby terapie rôznych psychických ťažkostí. Rozsah závažných a menej závažných psychických chorôb, pri liečení ktorých sa táto terapia využíva, je nesmierne rozsiahly. Jej účinnosť však nie je vždy rovnaká. Veľa závisí od skúsenosti a zručnosti terapeuta, no rovnako aj od hĺbky psychických problémov.
Kognitívno-behaviorálna terapia je spôsobom liečby istých druhov patologického správania a myslenia. Ukazuje pacientovi, klientovi, že úspech a “vyliečenie” môže dosiahnut prácou na sebe, prácou na zmene svojho myslenia a z neho vyplývajúceho konania.
Na trhu sa človek môže stretnúť s nepreberným množstvom literatúry určenej pacientom, terapeutom, odborníkom z oblastí psychiatrie, ale aj laickej verejnosti. Okrem kníh sa kognitívno-behaviorálna terapia prejavuje aj prostredníctvom internetových stránok, interaktívnych CD alebo aplikácií. Tieto nástroje sú navrhnuté tak, aby identifikovali problémy a reagovali na informácie zadané pacientom.
Vznik a zakladatelia kognitívno-behaviorálnej terapie
Vznik kognitívno-behaviorálnej terapie sa datuje do 60. rokov minulého storočia. Psychiatri Aaron T. Beck a Albert Ellis nezávisle na sebe vytvorili teoretické koncepty, ktoré sa stali základom tejto terapie. Centrálna myšlienka teórie však nie je v dejinách myslenia nová, avšak jej použitie v oblasti terapie v čase nadvlády psychoanalytického prístupu Freudovho typu, bolo odvažným krokom, alternatívnym riešením a v rámci dejinného kontextu novinkou.
Myšlienkové základy KBT
Korene KBT v gréckej filozofii
Pri hľadaní koreňov tejto terapie vo filozofii a filozofickom myslení sa najčastejšie spomína grécky stoicky filozof Epiktétos. Tým podstatným z jeho učenia je myšlienka, že rozhodujúcim pre morálnu a duševnú rovnováhu, nie sú životné skutočnosti a udalosti, ktoré sa nám v živote dejú, ale náš postoj k nim. V prípade stoikov aj Epiktéta sa za týmto presvedčením skrýva širšie metafyzické chápanie rozumnosti bytia a nutnosti prijatia jeho chodu. Moderní vedci to považujú za irelevantné, bezvýznamné a neprijímajú to.
Pri hľadaní myšlienkových koreňov tejto terapie však možno ísť ďalej do minulosti. Sám Aaron T. Beck nazýva jednu z podôb terapie sokratovským rozhovorom. Pre túto rozporuplnú postavu gréckej filozofie, ktorá je nám známa predovšetkým z Platónových dialógov, je charakteristický istý spôsob vedenia rozhovoru, ktorý, ako sa ukáže neskôr, má mnoho spoločného s tým, čo si kladie pri svojej práci za úlohu zástanca kognitívno-behaviorálnej terapie. Ide o to vhodným kladením otázok rozhýbať naše nekriticky prijímané myšlienkové východiska, otriasť našimi presvedčeniami a ukázať, že napriek tomu, že sú automatickou odpoveďou na mnohé naše životné otázky, v skutočnosti stoja na hlinených nohách.
Sokratovým cieľom nebolo ponúknuť konkrétny recept na šťastie a súbor praktických znalostí, ktoré by sme od neho mali prijať. Dialóg má otvorený koniec, jeho výsledkom je pohnúť človeka k samostatnému mysleniu. Sokrates sám nazval tento spôsob vedenia rozhovoru maieutikou, teda umením pôrodnej babice, umením, ktoré pomáha pri zrode nových myšlienok, nových spôsobov názoru na skutočnosť a je podnetom k tomu, aby sme opustili zabehané, mylné, automatické spôsoby či vzorce myslenia. Toto je aj hlavnou myšlienkou kognitívno-behaviorálnej terapie.
Moderná kognitívno-behaviorálna terapia
Špecifiká KBT možno pochopiť pomocou jej porovnania s inými psychologickými či psychiatrickými postupmi používanými pri liečbe psychických chorôb. Ak sa pozrieme na jej vzťah k psychoanalytickej teórií, môžeme si všimnúť hneď niekoľko základných rozdielov. Psychoanalýza sa orientuje hlavne na minulosť, predpokladá, že isté traumy z detstva, nutnosť “potláčať” isté libidálne vášne a pudy, vedú v dospelosti ku vzniku rôznych neuróz alebo dokonca psychóz. Niektorí komentátori upozornili, že tento spôsob chápania psychických ťažkosti sa podobá na hydraulicky model, kde “potlačenie” vášni, pudov, želaní, nevyhnutne vedie k jeho “vytlačeniu”, teda k budúcemu vyhroteniu v podobe patologického správania, resp. neurózy. Preto psychoanalýza považuje za spôsob riešenia psychických ťažkosti nutnosť prostredníctvom rozhovoru odstrániť pôvodný problém z minulosti,.
V kognitívno-behaviorálnej terapii, oproti psychoanalýze, nie je pre úspešné zahájenie liečby potrebné určiť prvotný problém, ktorý vyvolal aktuálne psychické ťažkosti. Terapeut sa namiesto toho usiluje pri prvom, prvých sedeniach s pacientom odhaliť schému, schémy jeho myslenia. Automatické myšlienky, s ktorými pacient vedome i nevedome pracuje a ktoré sú v kritických situáciách základom jeho emocionálneho prežívania, fyziologických prejavov a skúsenosti. To znamená, že dôraz sa kladie na súčasnosť. Druhým predpokladom je, že je to práve kognícia v podobe myšlienky, zovšeobecnenej skúsenosti, ktorá vedie pacienta k “chybným”, alebo odbornejšie “dysfunkčným” (Beck), iracionálnym (Ellis) spôsobom správania a prežívania.
Naozaj je to také jednoduché, stačí zmeniť myslenie, naše myšlienky a je po ťažkostiach?! Nie, nie. Zmena už raz zavedených myšlienkových automatizmov je zložitá a človeka nemôžeme len tak jednoducho reinicializovať. Optimistickým pre mnohých priaznivcov KBT je fakt, že je to myslenie, resp. myšlienky, ktorých korekciou je možné dosiahnuť úspech. Dôležité je stanoviť si sústavu správnych, postupných krokov a monitorovať objektívne merateľné zmeny v správaní pacienta.
Psychiatria
Je založená na biologickom modely človeka naopak predpokladá, že myšlienky v prípade tých závažnejších psychických chorôb, ako sú bipolárna porucha, schizofrénia, depresie a úzkostné poruchy, sú prinajmenšom čiastočne dané dysfunkciou, poruchou nejakej dôležitej časti mozgu, najčastejšie prefrontálnej oblasti, alebo sú výsledkom chemickej nerovnováhy neurotransmitterov, prenášačov nervového signálu, najčastejšie serotonínu, ktorý sa spája so vznikom depresii. Riešením je preto najčastejšie medikamentózna, farmakologická liečba, ktorá častokrát so sebou prináša rôzne, nepríjemné vedľajšie účinky.
V posledných desaťročiach zástancovia KBT realizovali výskumy potvrdzujúce jej účinnosť v liečbe mnohých psychických problémov a ochorení. Ukázalo sa, že v mnohých prípadoch psychických ťažkostí je KBT rovnako efektívna ako medikamentózna liečba.
Modely patologickej interpretácie skutočnosti
Cieľom kognitívno-behaviorálnej terapie je naučiť pacienta, že napriek tomu, že nemôže kontrolovať všetky aspekty skutočnosti, je v jeho moci prevziať kontrolu nad tým, ako interpretuje a mentálne zaobchádza s javmi a vecami vo svojom okolí. Chybných typov interpretácie určite môže byť veľké množstvo. Ako príklad a na zjednodušenie môžeme uviesť dva typické myšlienkové vzorce, ide o nadhodnotenie pravdepodobnosti (probability overestimation) a katastrofizovanie (catastrofizing). V oboch prípadoch ide o kognitívny omyl, chybný myšlienkový vzorec.
V prvom prípade človek verí, že nepravdepodobná udalosť nastane v blízkom čase. Osoby s panickou poruchou či úzkostnými stavmi často mylne interpretujú búšenie srdca ako znak nadchádzajúceho infarktu. Žena so všeobecnou úzkostnou poruchou si môže manželovo meškanie z práce interpretovať, že nevyhnutne došlo k nešťastnej autonehode. Napriek tomu, že tieto javy nemožno vylúčiť, ich pravdepodobnosť je však veľmi nízka. No v prípade spomínaných porúch sú zvyčajne prvým spôsobom výkladu.
Katastrofizovanie - slovensky, “ robiť z komára somára.” Pri tejto kognitívnej chybe si človek často interpretuje výsledok nejakej činnosti alebo skutku nadmieru nešťastne. Mladík s socialnou uzkostnou poruchou môže byť príkladom: po odmietnutí stretnutia jednou ženou zovšeobecňuje situáciu a verí, že už nikdy nenájde ženu s záujmom o stretnutie s ním.
Tieto myšlienkové vzorce sú klasickými príkladmi automatizovaného myslenia a schém, ktoré riadia emócie, správanie a napokon aj fyzické zdravie, či prejavy človeka trpiaceho psychickými ťažkosťami. Terapeut pomáha korigovať alebo odstraňovať niektoré zakorenené myslenkové schémy. Vyžaduje si to však veľa sebazaprenia, cviku a ťažkej práce na sebe.
Praktické otázky kognitívno-behaviorálna terapia
Kognitívno-behaviorálna terapia patrí v súčasnosti k tým najpoužívanejším. Bolo vytvorených niekoľko jej alternatívnych podôb, teda takých terapií, ktoré vychádzajú z jej ideových základov a vedeckých poznatkov. Jej modifikované podoby sa používajú pri rôznych typoch duševných ochorení. Najčastejšie sa používa pri liečbe týchto porúch:
- Fóbie
- Úzkostné poruchy
- Depresie
- Obsedantno-kompulzívny syndróm (OCD)
- Závislosti
- Panická porucha
- Posttraumatická stresová porucha (PSTS)
- Poruchy príjmu potravy
- Chronické bolesti
- Chronický únavový syndróm
- Problémy so spánkom (insomnia,...)
Kognitívno-behaviorálna terapia sa stala populárnou vďaka svojej schopnosti účinne riešiť praktické problémy, ktoré pacienta zadržiavajú v správaniach, ktoré jeho život komplikujú. Zameriava sa priamo na problémy. K ďalším všeobecným charakteristikám, ktoré v krátkosti opisujú jej ciele, prax a zameranie možno zaradiť:
- Časovo je obmedzená. (Obvykle sa počet terapeutických stretnutí pohybuje medzi 5-20)
- Vzťah medzi terapeutom a pacientom je vzťahom vzájomnej spolupráce.
- Zameriava sa na jasne ohraničené problémy, resp. konkrétne patologické prejavy správania.
- Problémy, ktoré sa riešia, sú aktuálne prítomne v živote pacienta.
- Má konkrétnu štruktúru, začína identifikáciou sporných myšlienkových návykov a smeruje k ich postupnej eliminácii alebo zmierneniu.
- Jej cieľom je dosiahnutie konkrétnych zmien v živote pacienta.
- Konečným cieľom je dosiahnutie samostatnosti pacienta pri konfrontácií s riešeným problémom.
Kognitívno-behaviorálna terapia môže u človeka vyvolávať rozporuplné pocity. Nie je jednoduché priznať, že za patologickým správaním sa skrývajú myšlienkové vzorce a zvyky a nie iná genetická či biologická porucha, ktorá by ho determinovala. Biologické chápanie poruchy môže byť pre niekoho lákavé preto, lebo ho zbavuje zodpovednosti za prejavy a dôsledky jeho správania. Kognitívno-behaviorálna terapia sa zakladá na teórii, ktorá zdôrazňuje schopnosť meniť naučené vzorce kognitívnych procesov a správania. Neodmieta úlohu biológie, resp. genetických predispozícií pri vzniku psychickej poruchy, ale poukazuje na ich podmienečný charakter. Inými slovami genetické predispozície nejakej poruchy ešte neznamenajú, že sa táto porucha skutočne rozvinie.
Kognitívno-behaviorálna terapia v istom zmysle obnovuje v človeku pocit slobody, vyráža ho z reťazí determinizmu a zdôrazňuje, že cez tréning, meditáciu a prácu na sebe môže dotvoriť svoj krátkodobý pozemský pobyt do zmysluplného a hodného života.
